Keď žena nájde cestu k sebe

Ensa Meri je terapeutka, ktorá pracuje so ženami a vytvára pre ne bezpečný priestor, v ktorom môžu byť vypočuté bez hodnotenia. Vo svojej práci využíva Human Design, kakaové ceremónie aj sprevádzanie matiek. V rozhovore hovorí o ženstve, materstve, prírode, pocite domova a o ceste späť k sebe.

Ak chcete Ensu Meri spoznať bližšie a sledovať jej tvorbu, nájdete ju aj na Instagrame https://www.instagram.com/ensa_meri/

1. Kto je Ensa Meri, keď odloží sociálne siete, pracovné názvy a všetky roly?

Dieťa, mních a milenka.

Niekedy si absolútne užívam to, čo sa deje alebo kde práve som. Vtedy som ako malé dieťa. Skáčem, výskam a rehocem sa.

Inokedy ma život ponára do vlastnej spirituálnej cesty. Hľadám odpovede a spájam sa.

No a milenka… Som milovníčkou Božieho diela. :)))

2. Tvoje slová aj práca často nesú tému návratu k sebe. Čo pre teba osobne znamená ženstvo?

Ženstvo pre mňa znamená jednu hlbokú, posvätnú jaskyňu. Nemyslím to však v ezoterickom zmysle slova.

Hlbokú preto, lebo ženstvo zahŕňa obrovskú škálu etáp, cyklov, tvárí a pocitov.

Jaskyňu preto, lebo zostáva ukryté. Žena k nemu musí podniknúť cestu. Nenachádza sa na povrchu a nie je zjavné.

Posvätnú preto, lebo ho uctievam. Je to môj kult, ku ktorému vzhliadam.

Vždy som mala k ženám blízko. Posledné desaťročie navyše ženstvo intenzívne skúmam cez svoju prácu aj príbehy.

Byť ženou je také silné a zároveň náročné, že dovi.

3. Ako si sa dostala k práci so ženami a čo bolo tým prvým momentom, keď si pocítila, že toto je tvoja cesta?

So ženami som pracovala už od svojich sedemnástich rokov ako vizážistka.

Keď si žena sadne do kresla a zavrie oči, aby som jej naniesla mejkap, často rozpovie svoj príbeh. Hovorí o svojich pocitoch aj o tom, čo práve prežíva.

Neskôr som sama prešla transformáciou a vstupom do ženstva. O tom by sa dalo písať dlho…

Celý rok som hľadala, kadiaľ povedie moja cesta. Nakoniec som na ňu narazila.

Vlastne ma pozvala sama… Ženy za mnou začali prichádzať. Chceli počúvať, zažiť a cítiť.

Pri mne sa totiž nikdy necítili hodnotené ani súdené. Navyše im veľmi rada fúknem vietor do krídel. 🙂

4. Vo svojej práci vytváraš bezpečný priestor pre ženy – či už cez Human Design, kakaové ceremónie alebo sprevádzanie matiek. Čo pre teba znamená bezpečný ženský priestor?

Pre mňa znamená absolútnu pozornosť vo chvíli, keď žena otvorí to, čo prežíva.

Doslova vstúpim do jej vnútra. Sedím s ňou, sústredím sa na ňu a ani brvou nepohnem.

Vďaka tomu môže cítiť svoju dôležitosť. Môže vnímať, že som zastavila svoj svet, aby som mohla naplno vnímať ten jej.

Niekedy ženy takýto priestor nezažijú za celý život.

Každý, kto sa ho pokúsi žene vytvoriť, však zistí niečo dôležité. Môže sa dotknúť snáď celého mystéria života. Zároveň sa od nej môže učiť.

5. Materstvo vie ženu zmeniť do hĺbky. Ako zmenilo teba?

Materstvo nezmenilo moju osobnosť. Stále som tá, ktorou som bola.

Pridalo mi však nové kvality. Napríklad schopnosť hlbšie prežívať jednotlivé momenty.

Okrem toho mi dalo pocit domova. Zároveň mi prinieslo neuveriteľnú silu šelmy, draka a neviem čoho všetkého.

Teraz mám ostrejšie pazúriky.

6. Human Design je pre mnohé ženy cestou k lepšiemu pochopeniu seba samej. Čo na tejto práci miluješ najviac?

Human Design vnímam iba ako nástroj. Nevnímam ho ako svoju prácu.

Predstavuje však skvelý jazyk, ktorý mi pomáha pochopiť človeka stojaceho oproti mne. Tento jazyk zároveň rada učím.

V osobnom živote mi Human Design zmenil takmer celé fungovanie.

Som manifestor. Každý, kto Human Designu rozumie, preto vie, že potlačený manifestor predstavuje malú skazu a mrhanie potenciálom.

Vďaka Human Designu som tento potenciál naťukla. Následne sa mohol začať prejavovať.

7. Čo ti v živote prináša pocit skutočného domova a pokoja – miesto, chvíľa alebo ľudia?

Celý život sa sťahujem z miesta na miesto. Preto mi pocit domova neprináša konkrétne miesto.

Chvíle sú zase príliš pominuteľné. Ani tie mi teda pocit domova neprinášajú.

Domov mi priniesli môj muž a môj syn. Keď som s nimi, som doma.

Slovo domov v tomto prípade vnímam ako vnútorný pocit bezpečia.

8. Príroda, telo a materstvo sa často prirodzene prelínajú. Ako vnímaš spojenie ženy s prírodou – a možno aj dojčenie či starostlivosť o dieťa ako súčasť tejto prirodzenosti?

Príroda je žena a žena je príroda.

Vždy mi pomáhala pri rozhodovaní. Keď som v tomto šialenom svete nevedela, ako sa rozhodnúť, obrátila som sa na prírodu.

Týkalo sa to rozhodnutí v súvislosti s dieťaťom, sebou, zdravím aj emóciami. Sledovala som, ako príroda funguje. Ona mi potom odpovedala.

Vysvetlím to na príklade hnevu.

V spoločnosti vnímame hnev ako niečo negatívne a zlé. Príroda mi však našepkala, že hnev poukazuje na hranice. Zároveň nám pomáha tieto hranice oznámiť.

Keď vstúpite levici do teritória a chcete ju ohroziť, dá vám to jasne najavo.

A čo dojčenie? 🙂 Veď príroda nám naň sama ponúka odpoveď.

U mňa zo začiatku neprebiehalo jednoducho. Stalo sa to však preto, že sme sa od prirodzenosti odpojili. Jednoducho nevieme, ako na to.

Nikde to totiž nevidíme.

9. Čo by si odkázala žene alebo mame, ktorá sa práve cíti stratená, unavená alebo odpojená sama od seba?

Nech sa ozve žene, ktorá ju ošetrí.

Žene, ktorá jej vytvorí bezpečný prístav, pofúka jej rany, utrie jej slzy a dá jej napiť.

Nemyslím však napiť sa vody.

10. Keby si mohla ľuďom ukázať jednu svoju stránku, ktorú bežne nevidia, čo by to bolo?

Všetky stránky, ktoré chcem zdieľať so svetom, naplno zdieľam.

Svoje chránené a krehké stránky však nechávam tam, kde majú byť.

V bezpečnom priestore.

S láskou,
Nech sa deje … Zuzana